velislav

Kapitán? V slovenskom dobrovoľníckom zbore v (kontra)revolučných rokoch 1848 a 1849. Skôr, než sa ním tento rodák z Hnúšte stal, si prešiel ako mnoho neskorších štúrovcov a hurbanovcov evanjelickým gymnáziom v Levoči, kde neskôr aj pracoval ako námestník profesora Michala Hlaváčka, zakladateľa Spoločnosti česko-slovanskej na levočskom lýceu po vzore bratislavskej predchodkyne a takisto na lýceu v Prešporku, kde sa spoznal aj s Ludevítom Štúrom. Pravdepodobne to bol najmä on, kto v ňom prebudil silné vlastenecké sklony. V časoch, keď tento pojem síce nebol tak sprofanovaný, ale zároveň bol dehonestovaný snáď ako v súčasnosti. Patril k najodvážnejším v dobrovoľníckom zbore ako jedna z hlavných slovenských postáv rokov 48´ a 49´ 19. storočia. Dnes by sa mu asi hovorilo „občiansky aktivista“. Okrem iného…

Ešte predtým, než sa činil s puškou v ruke, činil sa aj s perom ako zapisovateľ spolku Učencov reči a literatúry pri Ústave slovenskom v Prešporku. V Levoči vypracoval organizačný poriadok Jednoty mládeže slovenskej a stal sa jej prvým predsedom. Po právnickej praxi sa zúčastňuje na liptovsko-mikulášskom zhromaždení, kde dávajú priechod svojim národným myšlienkam v Žiadostiach slovenského národa, po ktorom na Gemeri organizuje národné gardy spolu so svojim „parťákom“ a spolutvorcom Mikulášskych žiadostí Štefanom Markom Daxnerom. Tam niekde sa zrodil kapitán Francisci. Po uväznení a následnom prepustení sa začalo jeho všeobecne najznámejšie pôsobenie.

                                    Srdce sa mi búri, žily napínajú,
                                     do boja ma túžby neskrotné ťahajú:
                                    Dajte mi koňa, meč, nech si poharcujem,
                                     nech alebo zhyniem, alebo ožijem. 

Po revolúcii prijíma ako mnoho iných popredných predstaviteľov a sympatizantov slovenských Žiadostí úradnícku funkciu, svojho sna sa ale ani on nevzdáva. V marci 1861 sa stal vydavateľom a redaktorom Pešťbudínskych vedomostí a v tom istom roku predsedal aj zhromaždeniu slovenských národovcov v Martine, kde primárne z jeho iniciatívy vzniká Memorandum národa slovenského. Bol predsedajúcim dočasného výboru Matice slovenskej a po jej založení bol v auguste 1863 zvolený za doživotného čestného predsedu. V rokoch 1864-1867 bol tiež liptovským županom. V Martine sa venoval Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, ktorému predsedal. Francisci nebol iba právnik, úradník, politik, či bojovník za kultúrnu a politickú autonómiu, ale aj spisovateľ a básnik, pričom v jeho dielach išlo o vôbec prvé prejavy štúrovskej spisovnej slovenčiny. Ešte v roku 1844 uverejnil almanach Nitra prvú prózu v spisovnej slovenčine Janko Podhorský. Spolu s Pavlom Dobšinským bol vášnivý zberač slovenskej ľudovej tvorby a rozprávok. Vysoký predstaviteľ slovenského národného rozkvetu 19. storočia Ján Francisci-Rimavský zomrel 7. marca 1905 v Martine vo veku pekných 82 rokov. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine hneď vedľa symbolického hrobu Janka Kráľa, či miestach posledného odpočinku Karola Kuzmányho, Janka Jesenského, Andreja Kmeťa, Martina Kukučína, či svojho spolupútnika Daxnera.