Ľudovít Velislav Štúr, alebo Ludevít Veleslav Štúr, slávil o takomto čase svoje narodenie. Je ale pomerne zarážajúce, že takáto osobnosť nemá u historikov pevný a istý dátum narodenia. V kalendároch sa ako pamätný deň uvádza 29.10.1915, mnoho historikov sa prikláňa k dátumu 28.10.1915. Za dátum 29.10. sa zaručil dokonca aj jeho najlepší priateľ a dôverník Jozef Miloslav Hurban, ako píše vo svojej knihe z roku 1881: „Ľudovít Štúr narodil sa podľa tradície dňa 28. októbra 1815. Podľa dokumentu písaného, hodnoverného, v rukách mojich sa nachádzajúceho narodený a pokrstený bol dňa 29. októbra 1815.“ Hurban cituje z uhroveckej matriky. Dátumu 28. októbra sa mnohí historici oficiálne pridržiavajú aj na základe Štúrovho zápisu v matrike Univerzity v Halle. Aj táto nejednoznačnosť prispieva k aure tajomného človeka, srdcom aj dušou žijúceho pre ľud slovenský.
„My chytili sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú.“ 
O synovi Samuela Štúra a jeho manželky Anny bolo toho popísané dosť a kým nám históriu definitívne nebudú písať novodobí cenzori, písať sa aj bude. Štúrov životopis je dostatočne známy. Menej známe je napríklad to, aký bol odporca a bojovník proti alkoholu. Tak aspoň skratkovite, nech sa naďalej na jeho výraznú existenciu nielen v rámci histórie Slovákov, ale aj v stredo a východoeurópskom regióne nezabúda.
V malom dome v Uhrovci sa narodil v rodine učiteľa, kde žil so štyrmi súrodencami (piaty zomrel ešte pred jedným rokom života), kde mu bol najväčšou oporou jeho najstarší brat Karol. Miloval svoju vlasť až natoľko, ako sa ukázalo neskôr, že do srdca si pre ňu nepustil ani lásku, čo vyústilo k vzniku romantizmu. Od útleho detstva chodil do prírody svojho rodiska v trenčianskom kraji, v Strážovských vrchoch, na Jankov vŕšok, ktorý sa nad jeho obcou týči. Neskôr objavil čaro Vysokých Tatier, kam chodieval na koni a hľadať inšpiráciu vo svojej tvorbe a aktivizme. Výlet študentov okolo Štúra na Devín popri prednese básní ako Slávy dcera od Jána Kollára (s ktorým mal počas života aj niekoľko konfliktov kvôli slovenčine, či vydávaniu národných novín), kde si udelili stredné slovanské mená, je potvrdením hradu Devín v historicky významnom kontexte. Pamätný výstup štúrovcov na vysokotatranský Kriváň sa konal až v roku 1841. Doma ho okrem rodiny čakali aj problémy s grófom Zayom, významným podporcom maďarizácie Slovákov.
Študoval najprv na evanjelickom lýceu v Prešporku, kde sa neskôr stal námestníkom profesora Palkoviča. Vo všeobecnosti, profesori ho mali vo veľkej obľube, tak ako študenti, ktorých upútal svojou charizmou a presvedčením. Ako bol aj jeho vzorom Samo Chalupka, študujúci na lýceu, ale aj jeho opora v začiatkoch, brat Karol, ktorí boli pri vzniku Spoločnosti česko-slovanskej. V časoch, kedy bol jej tajomník, či podpredseda, už musel bojovať proti neustálym útokom maďarónov, ako sám písal v listoch priateľom a rodine. Štúdium neskôr prerušil kvôli pomoci rodine. Po tlaku maďarónskych jurátov za zákaz prednášok Štúra sa rozhodlo za odchod z lýcea 20 študentov. Tam niekde v roku 1944 sa rozhodlo o používaní slovenčiny, kedy ňou Štúr začal písať a zaslúžil sa o spolok Tatrín, kedy už o rok skôr sa na nej dohodli pri návšteve Jána Hollého Štúr, Hurban a Michal Miloslav Hodža. Po rokoch vyšiel víťazne v boji za Slovenské národné noviny s prílohou Orol tatranský. Okrem ďalších aktivít na poli poézie, prózy, či politickom aktivizme ho mesto Zvolen nominovalo do poslaneckej lavice na uhorskom sneme od roku 1847 až do (kontra)revolúcie, kde mu po poslednej reči o materinskom jazyku hrozili maďarskí poslanci inzultáciou.
Po slovanských zjazdoch v Prahe, či po návštevách v Srbsku a v chorvátskom Záhrebe, kde sa dočkal ovácií (ovládal okrem latinčiny, nemčiny, maďarčiny, francúzštiny, či gréčtiny aj slovanské jazyky), cestoval do Viedne, kde sa konali porady o príprave povstania. Počas revolúcie 1848-1849 chodil po celej krajine, kde agitoval za nábor dobrovoľníkov. Po zatykači na neho a jeho druhov, či verejných výstupoch jeho antagonistu Lajosa Kossutha sa revolúcia skončila pre slovenských dobrovoľníkov jednou výhodou, čo bolo napríklad dosadenie Slovákov do úradov. Štúr funkciu na rozdiel od iných slovenských revolucionárov neprijal, opatroval v Modre deti-siroty po bratovi Karolovi a bol do konca svojho života v roku 1856 nespokojný s výsledkom svojho snaženia. Slovák však zabudnúť na jeho činy, ktoré spustil a doteraz v nás majú silný odkaz, nesmie.
Autor je subjektívny romantik a Štúrov obdivovateľ.
Autor čerpal najmä z kníh Jozef Miloslav Hurban: Ľudovít Štúr – Rozpomienky a Augustín Maťovčík: Kalendárium života a diela Ľudovíta Štúra