V malebnej obci názvom Beckov, nad ktorou sa týči stále zachovaná, majestátna hradná zrúcanina, sa 19. marca 1817 narodil Jozef Ľudovít Hurban, syn evanjelického farára a jeho manželky. Nemal ani šestnásť, keď mu otec zomrel, o rok neskôr aj jeho matka. Keď sa jeho sestra odsťahovala z Beckova, pretrhli sa jeho väzby na rodnú hrudu a zároveň sa v ňom pravdepodobne vtedy ešte viac rozšírila túžba po vlastnej, veľkej rodine, ktorú si po svadbe s Annou Jurkovičovou aj splnil. Splodili a v šťastí, aj biede vychovali až deväť detí, jedno z nich nebol nikto menší, než Svetozár Hurban Vajanský, neskôr politik, spisovateľ, či publicista. Veľká rodina a manželstvo bolo zároveň v rozpore s ideou jeho nielen spolupútnika, ale aj najlepšieho priateľa Ľudovíta Štúra, ktorý uznával a ctil iba manželstvo so slovenským národom.
Hurban bol síce predovšetkým farár, keď neskôr pôsobil na fare v Hlbokom, ale v srdci bol rebel a veľký a vznetlivý bojovník, čo je možno z dnešného hľadiska v kontraste s jeho profesiou. Zároveň ako filozof miloval dlhé večery s fajkou a slovom v ústach, kde vášnivo debatoval do hlbokej noci, zvlášť so Štúrom, s ktorým sa spoznal v Bratislave. Bol prvý oficiálny štúrovec, jeho starší kolega bol preňho veľký vzor, no počas meruôsmeho roku, teda v (kontra)revolučnom roku 1848, bol Hurban tým vodcom a teda vzorom, ideovým, aj v zbrani. Napriek sčasti zemianskemu pôvodu, nemal rád šľachtu a zvlášť v čase silnejúcej maďarizácie. Stredné symbolické meno, ktoré si neskôr osvojil a používal ho primárne, teda Miloslav, sa k nemu pripojilo na legendárnej oslave národného krstu na hrade Devín 24. apríla 1836. Už v tom roku sa stáva členom Spoločnosti česko-slovanskej, o ďalší rok je zas členom a neskôr, po Štúrovom odchode do Halle, aj predsedom Slovanského ústavu. V roku 1842 nechal vzniknúť literárny almanach Nitra, o dva roky neskôr bolo jeho ďalšie vydanie prvou knihou vytlačenou v slovenčine. V júli 1843 sa na jeho fare stretáva so Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom, aby sa dohodli na prijatí stredoslovenského nárečia ako základ pre spisovnú slovenčinu. Jeho spolupričinením vznikol významný kultúrny spolok Tatrín, ktorý existoval do revolučných čias. V roku 1846 založil a vydával časopis Slovenské pohľady. O dva roky neskôr najprv ako kritik, neskôr spolupracovník Štúrových Slovenských národných novín a vyhlásení politického programu Žiadosti slovenského národa prijaté v L. Mikuláši na podnet Štefana Marka Daxnera a Jána Francisciho (mimochodom, oslavujúceho tohto roku 200 rokov od narodenia) spoluzakladá prvú Slovenskú národnú radu, ktorá je vyústením Žiadostí a stáva sa jej predsedom po tom, ako na nich uhorská vláda vydala zatykač. Po rakúskej nepodpore nepomohlo ani nadšenie slovenských dobrovoľníkov – hurbanistov a postupne štúrovci rezignujú, aj keď vnútorne sa so svojimi požiadavkami nikdy nerozlúčili. Hurban, ako bojovník bojovníkov sa stále snažil aj politicky angažovať, ale po obžalobe a internovaní kandidatúru do snemu vzdal. Nezlomili ho však, ani faru mu nedokázali zobrať.
Po smrti svojho priateľa Ľudovíta Štúra v Modre napriek sledovaniu, či cenzúre, bol stále činný a jeho ducha neumlčali. Po páde Bachovho absolutizmu v roku 1861 vzniká Memorandum národa slovenského v Martine ako uznanie Slovákov ako svojbytný národ a takisto za vznik Matice slovenskej, ako pokračovateľkou Tatrína, čo sa vďaka spolupráci so Štefanom Moysesom a Hurbanovmu úsiliu a peniazom podarí a je činná až do maďarského zákazu v roku 1875. Po publikovaní článku Čomu nás učia dejiny bol uhorskou vládou zatknutý, aby sa stal politickým väzňom, kde si odsedel polroka, aby po ďalšom článku Tým miernym si odsedel ďalšie tri mesiace. Po turbulentnom živote plnom kontrastov Jozef Miloslav Hurban zomrel v roku 1871 v Hlbokom. Na posledný odpočinok ho sprevádzal veľký dav ľudí, ktorý museli maďarskí činovníci rozháňať… Jeho dlhoročnú prácu – biografiu Ľudovít Štúr publikoval na pokračovanie od roku 1881 jeho syn S. Hurban Vajanský ako jeho pokrvný epigón v obnovených Slovenských pohľadoch…
Autor sa nesnažil o hlbšiu, či obsiahlejšiu analýzu života osobnosti, viac je aj v slovenskej Wikipédii, len o pripomienku výročia tejto veličiny, na čo si okrem docenta Chmelára nespomenul v mediálnom priestore (pravdepodobne pre dôležitejšie udalosti a okolnosti) takmer nikto, ani prezidentka, ani premiér, ani predseda Národnej rady ako oficiálny pokračovateľ Hurbana a SNR.
Autor čerpal predovšetkým z kníh docenta Pareničku Štúr a Hurban – myšlienka a čin, Dr. Hurbana – Rozpomienky, Mgr. Čertíka – zb. Štúrovci.
To, čo plati pre Vás nepodsúvajte iným.Tento... ...
Stalo sa to raz a aj tam ti čo strieľali... ...
Čo ťa núti vyjadrovať sa k tomu, o čom nemáš... ...
Študuj, študuj ,nielen na pohrebe, ale aj pri... ...
Ďakujem za pripomenutie. Rozmýšľam, aká je... ...
Celá debata | RSS tejto debaty