velislav

Pri Jankovi Kráľovi sa mnohým vybaví jeho ľudové pomenovanie Divný Janko, ktoré pochádza jednak z jeho balady Zakliata panna vo Váhu a divný Janko vydanej v Hurbanovom almanachu Nitra v 1844, ale tiež z jeho povahy čudáka, búrliváka, rebela.

Divný Janko sa narodil ako krčmárov syn 24.4.1822 v Liptovskom Mikuláši a po štúdiách na lýceu v Levoči a Kežmarku sa v roku 1842 dostal na bratislavské evanjelické lýceum, kde vtedy pôsobil okrem známeho tútora štúrovcov a hurbanovcov profesora Palkoviča, aj jeho námestník Ludevit Štúr, čo podstatne poznamenalo jeho budúce smerovanie. Do väčšieho povedomia sa dostal najmä odchodom z lýcea spolu s ďalšími študentmi na protest proti ukončeniu profesúry Štúra. Doštudoval externe. Bol jedným z prvých básnikov používajúc Štúrovu slovenčinu, ako prvá vyšla báseň Duma bratislavská. Prispel ňou do Orla Tatranského ako prílohy dvojtýždenníka Slovenskje národňje novini. V roku 1944 sa venoval skúmaniu života Juraja Jánošíka, ktorý mu možno bol vďaka jeho rebélii k feudalizmu inšpiráciou. Aj keď Kráľa vedúca postava slovenského národného obrodzovacieho procesu Štúr označovala za najväčší básnický talent, neskôr uňho padol v nemilosť pre svoju tvrdohlavosť, večnú oponentúru, či bezhlavú kritiku. Proste Divný Janko…

   Okolo mňa sa chmáry čierne vijú,

znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú,

                                    ja letím, letím, kým ma nezabijú.                                                                                                             

Orol 1945

Niekoľko rokov sa jeho túlavé topánky túlali po Uhorsku, neskôr dokonca údajne do zahraničia a až do revolučných rokov 1848 – 1849 o sebe nedal veľa vedieť. Po Uhorsku idú zvesti o jeho agitácii za slovenský národ a zrušenie poddanstva, chodí v Honte spoločne s učiteľom Rotaridesom od dediny k dedine a burcuje ľud: „Som slobodný, polia, lesy a lúky patria nám, slovenčina bude uvedená do všetkých svojich práv“ a páli poddanské listiny. Na podporu slovenskému národu v boji za vlastné práva poslúžili aj básne Krajinská pieseň a Tri vŕšky. Táto služba ho stojí deväť mesiacov natvrdo v Šahách a v Pešti. Nepomohli ani protesty slovenskej verejnosti. Po oslobodení organizoval v Liptovskom Mikuláši dobrovoľníkov pre slovenské povstalecké vojsko, čo ho stálo ďalšie uväznenie. V septembri 1849 sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho zboru. V nádeji na slobodu národa svojho napísal Jarnú pieseň.

O dva roky neskôr sa oženil s Máriou Polexínou Modrányiovou, mali spolu štyri deti. Ich spolunažívanie poznačili aj Kráľove zdedené násilnícke gény po otcovi. Po revolúcii dostal miesto v štátnej správe a pôsobil na rôznych miestach v monarchii. Bol postupne premiestňovaný ako námestník sudcu v Modrom Kameni, vládny komisár v Lučenci a Balážskych Ďarmotách, ako okresný adjunkt v Čadci, v Martine, Kláštore pod Znievom, aby skončil v Zlatých Moravciach. Skoršie ambície básnické, aj neskoršie politické ostali v úzadí, popri práci bežného temer zabudnutého úradníka slúžiacemu monarchii sa pripomenul v roku 1861 básňou Duma slovenská na memorandovom zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v 1867 bol prepustený a až do svojej smrti 23. mája 1876 pracoval ako advokát. Miesto odpočinku sa nezachovalo, symbolický hrob má na Národnom cintoríne v Martine.