Apocalyptica má svoju bohatšiu históriu, jej počiatky sa datujú do roku 1993. Ich klasická zostava pozostávala zo štyroch čelistov, už nejaký ten rok sú prevažne v trojici Eicca, Paavo a Perttu, pomaly 20 rokov doplnená o bubeníka Mikka. Začínali albumom z roku 1996 „Plays Metallica by Four Cellos“, ktorý už podľa názvu napovedá o ich charakteristike skladieb. Až tretím albumom sa stali viac, než len revivalom Metallicy, alebo čelistami, hrajúcimi thrash metalové skladby. „Cult“ totiž priniesol ich autorské skladby a hity ako „Path“, „Path vol. 2“ so speváčkou Sandrou z kapely Guano Apes a klasickú prerábku „Hall of the Mountain King“. Neskôr nasledovali hity so spevákmi z kapiel ako HIM, či The Rasmus „Bittersweet“ a „Life Burns!“

Už legendárne fínske kvarteto, preslávené svojou podstatou a to hraním tvrdej rockovej muziky na klasických sláčikových nástrojoch – violončelách, zahralo v sobotu 18. júna veľmi výživný koncert v amfiteátri v bratislavskej mestskej časti Rača. Skupina sa do hlavného mesta vrátila po niekoľkých rokoch a pritiahla stovky fanúšikov rôzneho veku. Ešte skôr, než kapela, ktorá sa vo svojich začiatkoch preslávila prepracovanými skladbami kultovej kapely Metallica, publikum zahriali aj napriek technickým problémom domáci virtuózi Castaway, hrajúci progresívnejší rock/metal a pôvodom prievidzský, dnes tiež už uvádzaný bratislavský gothic metal s názvom Mofokiller.

Po približne hodinovom sklze to prišlo. Fínsky víchor zadul a po intre spustili „Ashes of the Modern World“ z ich posledného štúdiového albumu „Cell-0″, z ktorého zahrali celkovo štyri skladby, napríklad aj, po úvodnom baladickom režime, nekompromisnú „En Route to Mayhem“. Po nej nasledoval prvý komerčný hit a nostalgikom zrejme aj slza spadla pri inštrumentálnej dokonalosti s názvom „Path“, po ktorej nasledovali ďalšie známe, ak nie hitové piesne ako výborná „Grace“, s hosťujúcim spevákom naspievané „I’m Not Jesus“ (v originálnom znení so spevákom Coreym Taylorom), či „Not Strong Enough“ pôvodne s Brentom zo Shinedown. Hudobníci nezabudli ani na predchádzajúci album a jeho rovnomennú pieseň „Shadowmaker“. Po ďalšej známej záležitosti „I Don’t Care“ prišlo na rad aj to, pre čo zrejme prišlo aspoň niekoľko divákov, a to „Nothing Else Matters“ ako neodmysliteľná súčasť koncertov nielen jej domovskej kapely, ale aj fínskych ekvilibristov. A pre fanúšikov, ktorým sú už tieto notoricky známe hitovky trochu proti srsti, išli zas do vkusu s thrash paľbou „Inquisition Symphony“ od brazílskej Sepultury, kde ešte viac vynikol bubenícky kumšt Mikka (vtedy pár ľudí, čo zrejme prišlo práve na tie známe balady, spod pódia odišlo), a pokračovali v metallikovskej klasike „Seek & Destroy“. Ešte predtým potešili aj vsuvkami známych skladieb zakomponovaných do ich repertoáru, ako napr. „Killing in the Name“ od Rage Against the Machine. Naopak, opomenuli moju obľúbenú „Prologue“ zo štvrtého albumu „Reflections“, ale čo človek, to iná preferencia. Po záverečnej symfónii s témou „Hall of the Mountain King“ od nórskeho hudobného skladateľa Edvarda Griega a so sľubom návratu je možné vysloviť s račianskym koncertom spokojnosť, synergia kapela ↔ fanúšikovia fungovala na 100 %.